Skôr, ako odpovieme na položenú otázku, vrátime sa o stovky rokov dozadu, pre nás do ďalekej histórie. Späť do obdobia, keď drahé kamene predstavovali spočiatku symbolický význam. Dávali sa darom pri rôznych príležitostiach, buď z úcty, postavenia alebo z pozície moci, ale aj nekalej politiky a rôznych iných praktík.
Vo všeobecnosti si drahé kamene zaslúžili obdiv – sú krásne, farebné, lesklé a výrazne obohacovali hodnotu rôznych predmetov včetne šperkov. Vlastnili ich panovníci, významní predstavitelia, vysokí hodnostári. Boli tiež pýchou tej-ktorej krajiny, kde sa nachádzali.
Najstaršie správy, kedy sa už „drahé kamene“ opracovávali, pochádzajú z východného Stredomoria (Jemen, Irák, Irán a Egypt), poznali ich už Sumeri, ktorí sa usadili v Mezopotámií. Záľuba drahých kameňov rozkvitala v Egypte za vlády Ptolemajovcov, obdivovali ich starí Gréci a Rimania. Zdobili sa nimi aj v ďalekej Indii a v Barme desiatky tisícročí pred našim letopočtom. Okrem ozdobnej funkcie mali drahé kamene v minulosti aj ochrannú funkciu – používali sa ako amulety a talizmany, často sa obetovali bohom. Ľudia nimi zdobili nielen sami seba, ale aj svoje obľúbené zvieratá (kone, slony), odevy, zbrane, nábytok, atď. Spoznávanie a vlastnenie drahých kameňov najmä v časoch otrokárskej spoločnosti bol dôvodom vzniku kamenárskych trhov v mnohých starovekých miestach roztrúsených na pobreží Stredozemného mora, do ktorých surovina prúdila z Prednej Ázie, Afriky a Indie. Drahé kamene sa spomínajú tiež v rôznych spisoch, dokonca v Starom zákone a v Biblii, v knihe Tóry, letopisov a prorokov. V časoch šírenia kresťanstva sa používali k zdobeniu (alebo k symbolu) liturgických predmetov. Obdobie renesancie úzko súviselo s rozvojom mineralógie, ako vedného odboru a najväčší rozmach používania drahých kameňov bol v období baroka a následných obdobiach. Súvisí to s rozvojom zlatníckej výroby a tiež drahých kovov. Drahé kamene sa spoznávali, brúsili, ale skutočný výskum začal až koncom 18. a začiatkom 19. storočia rozvojom už modernej mineralógie. V tomto období sa začali objavovať vedecké úvahy o genéze a ložiskách drahých kameňov. V druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa vo svete začal špecifikovať svojou náplňou vedný odbor gemológia. Určovaním drahých kameňov sa zaoberali prírodovedci – mineralógovia. Časom sa ukázalo, že je nutné mať aj skúsenosti o technológii brúsenia, o vhodnosti výbrusov a hlavne dokázať jednotlivé kamene správne identifikovať a poznať ich vlastnosti bez porušenia. K pôvodnej, pomerne veľmi úzkej skupine minerálov pribúdali ďalšie, vždy iné a postupne sa škála drahých kameňov rozrastala. Keď sa farebne náhodou podobali, začali ich vo výrobkoch nahradzovať. Nahradzovanie nebolo vždy iba prírodnými kameňmi, objavením skla pribudli farebne zaujímavé sklené imitácie. Záujem o takéto prvky umožnilo zvyšovať výrobu a znížiť výslednú cenu šperkov. Šperky sa tak stali pre širšie vrstvy obyvateľstva prístupnejšie.
Svet ozdôb a šperkov je obohatený aj o materiály živočíšneho a rastlinného pôvodu (napr. perly, jantár, slonovina a i.). Ich použitie v šperkoch prinieslo úctu a jemnosť. Používanie či prírodných, sklených alebo syntetických materiálov na ozdobné a dekoratívne účely bolo spočiatku podriadené iba estetickým meradlám doby. Kompozície vychádzali len z farebnosti, druh použitého materiálu bol vedľajší. V stredoveku sa často stretávame s výrobkami, v ktorých sú vedľa seba zapracované suroviny kvalitou, hodnotou aj množstvom veľmi rôznorodé. Spoločne s diamantmi boli do šperkov či sakrálnych predmetov osadzované napr. ametyst, karneol, achát,… a farebné sklo. V diferencovanej spoločnosti, kde bývalo vlastníctvo šperku zároveň prestížnym znakom príslušnosti k určitej vrstve, znamenala inflácia spôsobená lacnejšími náhradami dopyt po pravosti kameňov zasadených v šperkoch. Dnes ide hlavne o diamant a jeho napodobeniny, ale aj ostatné klasické šperkové kamene. Navyše, trh zaplavilo mnoho syntetických kameňov.
Obchodníci a zlatníci inšpirovali odborníkov z rôznych odborov, najmä však mineralógov ale aj chemikov, fyzikov, tiež ekonómov, ktorí sa postupne začali venovať gemologickej práci. Predmetom ich odborného skúmania sú najrôznejšie materiály využívané k ozdobným účelom.
Gemológia je vlastne veda podložená komplexným vedeckým skúmaním daného kameňa. Hlavnou úlohou, ktorú gemológ prezentuje je určovanie a oceňovanie gemologických materiálov pomocou gemologických pomôcok, metód a postupov. V priebehu rokov boli pre vybrúsené kamene, jednotlivé alebo osadené v šperkoch, vypracované nedeštruktívne postupy ich identifikácie. Vzhľadom k tomu, že gemologické materiály sú rôznorodé, vznikla potreba ich pomenovať, klasifikovať a zatriediť. Najpodrobnejšie je síce prepracovaná metodika identifikácie diamantov, ale výrazným pokrokom prišli aj metódy identifikácie farebných kameňov a upravovaných kameňov. Už v roku 1955 bolo medzinárodnou organizáciou BIBOA⁕ so sídlom v Haagu (od roku 1961 sa spoločnosť nazýva CIBJO ⁕⁕) vydané a prijaté nové, záväzné názvoslovie v klenotníckom priemysle všetkých používaných materiálov, inovované v roku 2009.
Všetko sa zohľadňuje, dopĺňa a podrobne vysvetľuje v tzv. Modrej knihe CIBJO“, v ktorej sa apeluje na dodržiavanie zákonov a obchodných noriem, sledujú sa obchodné bariéry a chráni sa dôvera spotrebiteľov. Práca v tejto organizácií prebieha v sektoroch (sektor produktov, sektor dodávateľských reťazcov, sektor služieb). Nad všetkým dohliadajú komisie pre farebné kamene, diamanty, perly, drahé kovy, pre etiku, gemológiu všeobecne, marketing a vzdelávanie a pozornosť (bdelosť). CIBJO tiež zahŕňa medzinárodný obchod a obchodné organizácie, poskytuje medzinárodné fórum pre obchod, aby spoločne upozornili na problémy a tak môžu vykonávať následné rozhodnutia. V jednotlivých bodoch modrá kniha CIBJO pojednáva o terminológii a klasifikácií prírodných kameňoch, o úpravách, optických efektoch, vysvetľuje definície, o poznámkach k hmotnosti, miesta pôvodu, pri umelých či syntetizovaných materiáloch aj o ich výrobcovi a pod.
Drahé kamene sa predávajú na globálnom trhu, odkiaľ postupujú na ďalších obchodníkov a postupne sa sieť predajcov rozširuje a mnohokrát neúmerne. Neúmerne k tomu rastie aj cena drahého kameňa. Navyše, cena rastie aj neúmerne vzhľadom na kvalitu kameňa. Kde je hranica?
⁕ BIBOA – Bureau International des Associations de Fabricants, Grossistes et Détaillants de Joaillerie, Bijouterie, Orfévrerie et Argenterie
⁕⁕ CIBJO – Confédération Internationale de la Bijouterie, Joaillerie, Orféevreie, des Diamants, Perles et Pierres
